Na zadumaňa...
Všytko na sviťi sja nerušaňom niščiť...
Prihoda na zadumaňa
Daleko na pusťim misci kolo kapľičky žyli vjedno dvomibraťa-monachy. Jeden z nich, nazyvanyj Joan, jednoho dňa poviv svojomubratovi.
- Brate mij, ja odchodžu odty. Našto sja budu trapitiz tobov i starati o mnohy ďila. Tu maš moji riči i mojeoblečiňa, bo anhely to ani ne potrebujuť. Budu žyti jak anhel.
Choc’ ho staršyj brat monach peresvidčav i napominav, nične pomohlo a monach Joan odyšov do dalekoho svita. No ne trimalo to dovhoa o dakiľko dňiv už zaklopav večur na dveri svojoho obysťa:
- Otvor’ mi, brate! – zakričav Joan zpoza dverej.
- Ne pokušaj ňa, mij brat Joan ne je midži ľuďmi, vin sjapereminiv na anhela, a proto odyjď i ne vyrušuj ňa! – odpoviv monachzpoza dverej.
- Ne vysmivaj sja mi. Ja jem tvij brat, Joan! – peresvidčavJoan smutno svojoho brata dnuka.
No ne pochodiv, a tak musiv stojati pered dverjami ciluňič. Rano mu brat otvoriv i dav mu toto ponaučiňa:
– Jak jes’ raz čolovik, bez roboty, trapľiňa i starostejne možeš žyti, choc’ by jak jes’ sja choťiv pereminiti na anhela!
– Joan sobi priznav chybu i prosivo opravdaňa.
Všytko nasviťi sja nerušaňom niščiť; žeľizo hyrdžavije, voda sja psuje a zemľa rodiťburjan.
članok perevzjatyj z časopisu Artos 3/2007
Falšiva vyhvarka
Prihody zo žyvota kolo nas
V jedňimseľi prišli chlopci na kupalnyj poneďiľok na faru pooblivati ďivčata. Toty chlopcinaležali midži tych, kotry lem malo svjatili neďiľu i svjatočny dňi svojovučasťov na Službi Božij. Otec’ duchovnyj poznav chlopciv, a v naďiji, že najdepričinu jich neinteresu o liturgiju, sja jich prosiť:
„Chlopci,prišli s’te na faru oblivati ďivčata, ale jak je to možne, že dnes’ ani minuvšysvjata i neďiľi, jem vas v cer’kvi ne viďiv?“
Chlopcine mali slov, ne mali vyhvarky, ale predci jeden sja osmiliv i našov nedokonalu- falšivu vyhvarku.
„Otče,ja do cer’kvi ne chodžu, bo toty " babiska" išči lem vyjduť z cer’kvia už nas i druhych ohvarjajuť!“ A už smiľiše dodavav dalšy chybyžen – „Tota zrobila toto, tamta povila take, tamta byla tam, tamta sja vadilaso susidom.... ale v cer’kvi suť jak svjaty!“
Svjaščenikjak čuv slova chlopcja, kurto ale jasno mu odpoviv:
„Aletoto, što ty teper’ hovoriš, dumaš sobi, že to ne je ohvarjaňa?! – Chlopcispustili holovy i uznali, že otec’ duchovnyj mať pravdu.
Spravdy,tot chlopec’ mav vyhvarku, no falšivu i nedokonalu. Toto, što viďiv na druhych,robiv i vin sam.
Alena škodu nas, " dobrych“ christijaňiv, je mnoho raz pravda, že ohvarjaňai mnohy dalšy vidimy chyby suť nam blizky. A druhym suť lem na pohoršiňa.
(članok perevzjatyj z časopisu ARTOS 2/2007)
Pozabyv sja?
Prihoda zo žyvota kolo nas
Zrana v apateki ne bylo nikoho. Poťim vošov molodyj muž z receptom v ruki i poviv:
- Dobryj deň! Prošu vas, mate tot ľik, što mi predpisav doktor? Bo v susidňij apateki ho neje.
- Mame, -odpovila apatekar'ka koli perečitala recept. Naj sja vam ľubiť.
Molodyj muž zaplativ, poďakovav i na odchoďi pozdravkav:
- Do svidaňa.
- Zbohom,otče. Odpovila mu na pozdrav pokladnička.
- Ty ho poznaš? Prosila sja jej kolegyňa apatekar'ka.
- Poznam. To svjaščenik tu z blizkoho sela, - odpovila pokladnička.
V apateki znova zistalo porožňo.
- Sluchaj, -povila apatekar'ka pokladnički, - ja pobihnu na paru minut na poštu, poky nemame zakaznikiv. Doraz jem nazad...
Apatekar'ka odyšla i o paru minut sja vernula nazad zo slovami:
- No, ta toto jes' mala viďiti!
- Što take? prosila sja jej pokladnička.
- Ta išla jem kolo stanku z novinkami, a tot svjaščenik, što byv tu, kupovav sobi tam novinky. Perechodiv kolo ňoho chlopec', kotryj byv jakbač z joho sela, bo ho poznav i pozdravkav mu: „Dobryj deň.“ No ta ďistav svoje! Mala jes' to čuti jak sja na ňoho tot svjaščenik vykričav za toto pozdravkaňa. Chlopec' sja z haňbov musiv vernuti i znova pozdravkati „Slava Isusu Christu“ Što na to poviš?
Što mam na toto povisti? Odpovila pokladnička. Teper' už banuju, že jem mu perše na joho pozdravkaňa „Dobryj deň“ ne odpovila slovamí „Slava naviky...“
Petro Lajik
(članok perevzjatyj z časopisu ARTOS 1/2007)
Neje pist jak pist
Prihody zo žyvota okolo nas
Vasiľ posmotriv na hodinku i vypnuv počitač. „Je čas na obid“, poviv sobi, „kolegove z urjadu už všytky pišli obidati.“ Vasiľ vzjav z višaka bundu i tyž sja vybrav do blizkoj reštavraciji na obid. Po dorozi sobi dumav: „Lem ci išči buduť mati dajake postne jidlo, ne choťiv by jem v seredu peršoho tyždňa v posťi porušyti zapoviď postu..."
V reštavraciji byv voľnyj lem jeden sťil blizko dverej. Vasiľ sobi siv i vzjav doruk jidalnyj listok.
-Oj, dnes' s'te prišli dakus neskoro. Mame už lem tatarčany pirohy zo syrom i segedinskyj guľaš, - zaholosila mu čašnička.
-Tatarčany pirohy zo syrom?
-Tak, pirohy i segedinskyj guľaš z knedlikami. Vyberajte sobi.
Pri zhadki o tatarčanych pirohach zo syrom sja Vasiľovi začali v ustach tvoriti slinky. Micno ľubiv jisti toto jidlo a v ťij reštavraciji ho veru, ne ponukali každyj deň. Vasiľ ďistav strašnyj smak na pirohy. Prišla mu na pamjať joho neboha mama. Nichto na sviťi ne znav zvariti toty pirohy tak jak ona, až plavali u masľi... Oj, od koli už jich ne jiv. „Dam sobi“, rozdumovav Vasiľ. No odrazu mu prišlo na rozum, že je pist. Pokušiňa bylo velike, ale Vasiľ mav pevnu voľu. „Ňi, zreču sja pirohiv, dam sobi radše tot segedinskyj guľaš, choc'ho nijak raz ne ľubľu. Ale kiď už nič inše ne je...“
-Tak što to bude? - neterpelivo sja pozvidovala čašnička.
- Prošu, prineste mi segedinskyj guľaš.
- Naj sja vam ľubiť, za minutku ho tu mate, - povila čašnička i odyšla do kuchňi.
Vasiľa vyrušyv z dumok „šepot“ od nedalekoho stola, za kotrym obidali joho kolegove z roboty. Napnuv ucha i vysluchav o sobi takyj rozhovor:
- Čuli s'te, što sobi objidnav?
- No, mjasove jidlo, a priťim je sereda a pist!
- Vidite, a tverdiť o sobi, že je christijan.
- Pravdu mate, „vodu kaže a vino pje!“
- Ta toto jem sobi o ňim ne dumav.
- Cholem zname, jakyj mať pokrivenyj charakter!
Čašnička prinesla jidlo i položyla na sťil pered Vasiľa.
- Zaplaču vam, paňi! - poviv jij Vasiľ bez rozdumovaňa.
- Ale... Taď s'te sja toho ani ne dotulili...
- Ďakuju, ne budu, jakos' jem dnes' ani nebarz holoden. - vykručav sja Vasiľ - Možete to odnesti.
- No, jak chočete. To mame...
Vasiľzaplativ i vyšov von. Posmotriv na nebo i ticho poviv: „Hospodi, odpusť mi, kiď jem dakoho pohoršyv.“ Poťim zašov do samoobsluhy i kupiv sobi dva suchy rohliky...
Dumam,že ku tomu komentar ne treba. Abo predci, slova sv. Apostola Pavla z pis'ma Rimľanam:
" Chto(všytko) jisť, naj ne vyjme z česti toho, chto ne jisť (všytko); a chto nejisť (všytko), naj ne sudiť toho, kotryj (všytko) jisť, bo Boh prijav i joho! Aty chto, že sudiš čudžoho sluhu? Pered svojim Panom vin stojiť abo padať. No bude stojati, bo Boh mať silu joho potrimati“. (Rim 14, 3 - 4)
Petro Lajik
(Perevzjate z časopisu Blahovistnik2/2007)